História Trenčianskeho hradu

Trenčiansky hrad vznikol na mieste staršieho osídlenia, ktoré tu existovalo od doby bronzovej cez Keltov a Germánov až po slovanské osídlenie. Zo staršieho veľkomoravského hradiska sa v dobe vzniku uhorského štátu stal komitátny kráľovský hrad. Najstaršou kamennou stavbou hradu je predrománska rotunda, pravdepodobne ešte z veľkomoravského obdobia. Koncom 11. storočia vznikla kamenná útočištná veža (donjon, bergfrid), po roku 1270 nadstavená a rozšírená gotickým tehlovým plášťom. Svojou kónickou zbiehavosťou smerom k vrcholu tvorí na Slovensku ojedinelý prvok hradnej architektúry. Je stredobodom hradnej akropoly a najvýraznejšou pohľadovou dominantou panorámy mesta. V jej tesnej blízkosti vznikli jednotlivé hradné paláce. Ich stavba súvisela s rozšírením funkcie hradu z predovšetkým obrannej na správnu, administratívnu a obytnú. Najstarším palácom bol zrejme Matúšov palác zo začiatku 14. storočia, z ktorého sa však zachovala iba jedna stena, ktorá dnes tvorí súčasť Barborinho paláca. Bol sídlom Matúša Čáka Trenčianskeho (okolo 1260 – 1321), ktorý z neho urobil svoj sídelný hrad a centrum rozsiahlych dŕžav, tzv. „Matúšovej zeme“ alebo aj Terra Mathei. Tento, v tom čase najmocnejší uhorský magnát, ovládol takmer celé dnešné Slovensko a značnú časť Zadunajska. Patrilo mu takmer 50 hradov a niekoľko žúp. Zaberal nielen majetky svojich slabších šľachtických protivníkov, ale raboval i kráľovské domínium. Nešetril ani cirkevný majetok, čo mu dokonca až dvakrát vynieslo cirkevnú kliatbu a vyhlásenie interdiktu (zákazu výsluhy sviatostí) nad jeho majetkami. Razil vraj v Trenčíne i vlastné mince, žiadna sa však nenašla. A tak ide asi len o ohováranie jeho premnohých nepriateľov. Matúšova smrť 18. marca 1321 znamenala nielen okamžitý rozpad jeho „kráľovstva“, ale stala sa základom viacerých legiend a povestí. Pretože jeho hrob nikdy nikto nenašiel, stal sa obľúbeným cieľom rôznych romantikov, dobrodruhov, hľadačov pokladov i serióznych historikov. Povesť hovorí, že bol pochovaný v cínovej, striebornej a zlatej truhle s obrovskými pokladmi. Akosi podozrivo to však pripomína povesť o smrti „Biča božieho“, hunského kráľa Attilu. Trenčiansky hrad sa vrátil do majetku uhorskej koruny, čiže kráľa Karola. Anjuovskú dobu pripomína gotický Ľudovítov palác, ktorého stavba sa pripisuje synovi Karola Róberta Ľudovítovi, zvanému aj Svätý či Veľký. Trenčianske múzeum pripravilo v jeho priestoroch expozíciu chladných a palných zbraní z obdobia 13. až 19. storočia. Nájdeme tu gotické meče, šable i palaše, či súčasti neskorogotickej zbroje. Z palných zbraní zaujmú kresadlové a perkusné pušky a pištole, pruské „ihlovky“, bohato zdobené lovecké pušky, ale i orientálne zbrane, jatagány, handžáry a pušky.

Gotický sloh s rannorenesančnými prvkami reprezentuje i Barborin palác, ktorý vraj dal vystavať cisár Žigmund Luxemburský pre svoju druhú manželku Barboru Cellskú v dobe, keď trenčianske panstvo patrilo medzi Barborine venné majetky. Posledným, tretím palácom na Trenčianskom hrade je Palác Zápoľských, pochádzajúci z obdobia panstva mocnej rodiny Zápoľských. Dal ho v neskorogotickom slohu s prvkami rannej renesancie postaviť zrejme Štefan Zápoľský a jeho žena Hedviga, kňažná Tešínska. Ich syn, neskorší uhorský kráľ Ján Zápoľský o hrad prišiel zásluhou habsburského vojvodcu Johana Katzianera, ktorého vojská hrad obľahli v máji roku 1528. Po ostreľovaní delami, ktoré spôsobilo výbuch hradnej prachárne a po tom, čo bolo zrejmé, že Zápoľský hradu pomôcť nemôže, posádka dňa 15. júna hrad vzdala za osobnú bezpečnosť a čestný odchod s poctami. V Paláci Zápoľských umiestnilo Trenčianske múzeum súbor obrazov z Ilešháziovskej zbierky, ktorá sa radí k najkomplexnejším šľachtickým umeleckým kolekciám na Slovensku. Jej umelecko -  historický význam však presahuje hranice Slovenska a patrí ku kultúrnemu bohatstvu zjednotenej Európy. Takmer sto vystavených obrazov reprezentuje viacero umeleckých slohov a žánrov, od neskorej renesancie, cez baroko po romantizmus. Okrem významnej portrétnej zložky zahŕňa krajinársku tvorbu, zátišia, poľovnícke motívy, maríny, batálie i sakrálne obrazy. Mená ako J. K. Hoffstedtter, Daniel Schmidelli, Jean Luicxs či Daniel Michorn patria najvýznamenším osobnostiam maliarstva svojej doby.

Zápoľskovci sa rozhodli vyriešiť i problém jediného zraniteľného miesta hradu, tiahleho sedla Breziny naväzujúceho na hradnú skalu z južnej strany. Všetky útoky na hradné opevnenia boli a mohli byť vedené iba odtiaľto. Nové Južné opevnenie preťalo sedlo dvoma suchými priekopami a troma hradobnými pásmi so strieľňami a smolnými nosmi. Vtedy už zastarávajúci gotický systém posilnili dve delostrelecké bašty nového renesančného rondelového typu, Jeremiášova bašta a Mlynská veža, umiestnené v stredovej osi obrany. Z architektonického hľadiska ide o unikátny fortifikačný systém, v strednej Európe ojedinelý. Nemenej unikátnou stavbou z tejto doby je i budova kasární pre hradnú posádku, vedľa druhej hradnej brány. Doba vlády Štefana Zápoľského zrodila i jednu z najstarších a najkrajších slovenských povestí o Studni lásky.

K obdobiu panstva rodu Zápoľských na Trenčianskom hrade  sa viaže jedna z najstarších, ale i najkrajších slovenských povestí o Omarovi, Fatime a Studni lásky. Rozpráva o láske tureckého pašu Omara ku krásnej Fatime, zajatkyni Štefana Zápoľského na Trenčianskom hrade.

Za jej slobodu sľúbil Omar vykopať na hrade studňu, aby sa stal skutočne nedobytným. So svojimi 300 druhmi sa vraj po tri roky snažil z tvrdej skaly vykopať vzácnu vodu. To sa mu za cenu smrti takmer všetkých druhov i podarilo. So slovami „Zápoľský, vodu máš, ale srdce nie“ si Fatimu odviedol domov. Pri odchode sa vraj Fatimin závoj zachytil o krovie na zákrute cesty na hrad. Hostinec, ktorý vznikol na tomto mieste asi v 16. storočí niesol preto meno Závoj a dnes sa volá Fatima.

V skutočnosti išlo o pôvodnú budovy fary, prináležiacej ku kostolu Narodenia Panny Márie. Ani so studňou to nebolo tak, ako podáva povesť. V skutočnosti ju asi začiatkom tridsiatych rokov 16. storočia začali kopať vojaci habsburskej posádky hradu a poddaní trenčianskeho panstva. Trvalo im to okolo štyridsať rokov a dostali sa na úroveň takmer 80 metrov pod povrch skaly. Prácu dokončil Alexius Thurzo okolo roku 1570. Na prameň síce nenarazili, ale úroveň stečenej dažďovej vody v tomto umelom rezervoári dosiahla uspokojivú úroveň. Dodnes kolísa v rozmedzí 12 –15 metrov.

Hradnej Studni lásky je venovaná i stála expozícia umiestnená v neďalekej gotickej kaplnke.

Žiaci 1.A a 1.B pri „studni lásky“ na školskom výlete.

Trenčiansky hrad však nezažil iba vojnu a násilie. Hostil vo svojich múroch korunované hlavy takmer z celej Európy. Výhodná poloha v blízkosti hraníc troch kráľovstiev ho priam predurčovala za miesto diplomatických schôdzok a stretnutí. 24. augusta 1335 sa na Trenčianskom hrade stretli pri mierových rokovaniach poľský kráľ Kazimír, uhorský kráľ Karol Róbert so synom Ľudovítom a český kráľ Jan Luxemburský sprevádzaný taktiež svojím synom Karolom. Český panovník sa zriekol titulu poľského kráľa, začo si ponechal Piastovské  vojvodstvo v Sliezsku. V roku 1362 tu opäť prebehli mierové rokovania medzi Ľudovítom Veľkým a rímskym cisárom Karolom IV. Obaja panovníci tu vyriešili svoje spory o Aquileu. Mier bol uzavretý o dva roky neskôr. Pri tejto príležitosti si obaja panovníci, ako bolo zvykom, vymenili honosné dary. Kráľ Ľudovít prijal od Karola pozlátenú gotickú monštranciu, ktorá je dodnes súčasťou chrámového pokladu Farského kostola v Trenčíne a sám cisárovi venoval krištáľovú kanvicu, ktorá je dnes uložená v katedrálnom chráme sv. Víta v Prahe. Podobným spôsobom využíval Trenčiansky hrad i cisár Žigmund Luxemburský a neskôr kráľ Matej Korvín. Múry Trenčianskeho hradu však vítali i hostí, ktorí ho navštívili za radostnejším účelom.  Už spomínaný kráľ Matej so svojou matkou Alžbetou tu v roku 1461 očakával svoju snúbenicu, dcéru Juraja z Poděbrad, českú princeznú Katarínu (Kunhutu) a v roku 1512 sa na hrade konali zásnuby dcéry Štefana Zápoľského s poľským kráľom Žigmundom. (Diplomatické tradície Trenčianskeho hradu nezostali zabudnuté. V dňoch 24. – 25. mája 2002 sa tu konal summit premiérov a ministrov zahraničných vecí krajín Višegrádskej štvorky a Beneluxu a v roku 2004 prebehla na hrade návšteva účastníkov parlamentného  stretnutia krajín NATO.)

Od 15. storočia sa pôvodne kráľovský hrad postupne dostával do rúk šľachtických vlastníkov, či už záložným právom alebo kúpou. Medzi najvýznamnejších patrili Thurzovci, Forgáčovci, tirolský gróf Pirrhus z Arcu, kráľovský taverník  Juraj Zrínsky, Ladislav Popel mladší z Lobkovíc, vlastnícky podiel tu mali napríklad Rákociovci a viacerí ďalší.

Uhorský palatín Alexius Thurzo dal v polovici 15. storočia postaviť v severnom rohu dolného nádvoria renesančnú Delovú baštu, ktorá svojimi delami chránila Hornú „Vodnú“ mestskú bránu s mostom. Dnes slúži ako výstavná sieň Trenčianskeho múzea.

Od roku 1548 súčasne prebiehali opravy hradu, poškodeného Katzianerovými vojskami. Gróf Imrich Forgáč pozval na hrad talianskych a nemeckých kamenárskych majstrov a murárov, aby ho opravili a zveľadili. Práce prebiehali v rokoch 1583 – 92 a ich výsledkom bola napríklad stavba barbakanu Prvej brány  s dvoma valcovitými baštami, či vizuálne zjednotenie hradných palácov renesančnými oblúčkovými atikami.

V roku 1594 získal záložné právo na Trenčiansky hrad Štefan Ilešházi a v roku 1600 ho zakúpil. Položil tak základ moci a slávy jedného z najmocnejších magnátskych rodov Uhorska, dedičných županov Trenčianskej a Liptovskej stolice. I keď  Ilešháziovci už nepostavili na hrade žiadne významnejšie objekty, dokončili rekonštrukciu, ktorú zahájil Forgáč. V 17. a 18. storočí projektované úpravy v duchu barokovej opevňovacej sústavy neboli už z väčšej časti realizované.

Vpád Turkov na Považie v roku 1663 inicioval posledné spevňovanie obrany hradu. Južné opevnenie bolo zosilnené barokovým hviezdicovým bastionovým prvkom, dokončeným v roku 1673, avšak ten sa nezachoval. Následne cisár umiestnil na hrade vlastnú posádku v sile asi 400 mužov. To malo za následok, že Ilešháziovci sa definitívne presťahovali do svojho nového zámku v Dubnici nad Váhom. Pri tejto príležitosti kázali v roku 1678 svojmu provizorovi spísať podrobný inventár hradného mobiliára a zásob. Tento dokument, písaný po slovensky, nás podrobne informuje nielen o zariadení hradu a vybavení kuchyne, remeselníckych dielní, ale aj o stave zásob potravín,  zbroje a výzbroje. Poskytuje taktiež prvý historický údaj o Ilešháziovskej obrazovej zbierke a  listinnom archíve.

Ku koncu 18. storočia Trenčiansky hrad definitívne stratil svoj vojenský význam a následne, v roku 1783 odišla i cisárska vojenská posádka. Obrovský požiar 11. júna 1790, ktorý takmer zničil mesto, zasiahol devastujúcim spôsobom i hrad. Posledný člen slávneho rodu, Štefan II. Ilešházi predal v roku 1834 Trenčianske panstvo i s hradom nobilizovanému bankárovi grófovi Georgovi Sinovi. Posledná majiteľka, Iphigenia De Castris D´Harcourt darovala hrad mestu Trenčín v roku 1905.

Prvé opravy schátralých ruín začali ešte v roku 1912, avšak systematická rekonštrukcia prebieha od roku 1956 dodnes.

Trenčiansky hrad videl pod svojimi hradbami nepriateľské vojská českých a poľských kráľov, tatárske hordy, Bočkaiových a Bethlenových hajdúchov, cisárskych landsknechtov, janičiarov a bašibozukov tureckého sultána, Tatárov  krymského chána, kompánie saského vojvodu, Kurucov i Labancov. Nikdy však nebol dobytý priamym útokom.

Trenčiansky hrad i Trenčianske múzeum patria pod správu VÚC Trenčín.

História

Nitriansky hrad, ktorý je výsledkom staviteľskej činnosti takmer desiatich storočí, stojí na mieste starého výšinného slovanského hradiska, pôvodne obklopeného meandrovitým korytom rieky Nitry.

Prvá písomná zmienka o hradisku pochádza z roku 871. V nej sa spomína stavebená činnosť kniežaťa Pribinu a posvätenie jeno kostola v Nitre okolo roku 830. V období Veľkej Moravy sa v Nitre zdržiaval knieža Svätopluk a v rokoch 880 - 892 tu bolo aj biskupské sídlo. Po páde Veľkej Moravy toto biskupstvo zaniklo, po vzniku uhorského štátu ho však už v druhej polovici 11. storočia obnovili. Význam Nitrianskeho hradu v tomto čase potvrdzuje tzv. Maurova legenda z rokov 1064 - 1070, ktorá spomína na hrade baziliku sv. Emeráma, do ktorej uložili pozostatky sv. Ondreja a Beňadika.

Hrad odolal aj tatárskemu vpádu v roku 1241, o tri desaťročia neskôr roku 1271 ho však veľmi poškodil požiar počas obliehania Přemyslom Otakarom II. Po požiari obnovili nielen kostol, ale pravdepodobne aj opevnenie hradu. Začiatkom 14. storočia ho dva razy po sebe dobyl Matúš Čák a roku 1431 ho obliehali husiti. Za kráľa Žigmunda vybudovali v prvej polovici 15. storočia nové hradné opevnenie, aj z toho sa nám však zachovalo málo, pretože roku 1465 znovu spustošilo hrad vojsko kráľa Mateja Korvína. K ďalším opevňovacím stavbám na hrade prišlo v 16. storočí, v čase tureckého nebezpečenstva, keď postavili renesančný hradný palác a novú vnútornú hrdnú bránu. Počas stavovských povstaní v prvej polovici 17. storočia bol hrad centrom vojenských operácií a v roku 1663 sa dokonca dostal na krátky čas do rúk Turkov. Po odstránení škôd prebudovali v rokoch 1673 - 1674 celý obranný systém hradu podľa požiadaviek modernej fortifikácie. K veľkej stavebnej a obnovnej činnosti došlo na hrade však až po skončení povstania Františka Rákócziho na začiatku 18. storočia, keď prestavali tzv. horný kostol a vybudovali nový biskupský palác. Stále prestavby hradu takmer úplne zotreli jeho pôvodnú podobu. Zachovala sa z nej iba časť románskeho kostola sv. Emeráma z prvej polovice 13. storočia. Z gotického obdobia ostala časť hradobného múru a veľký gotický (tzv. horný) kostol z prvej polovice 14. storočia. Zo 16. storočia sa zachovala vnútorná hradná brána. V pomerne dobrom stave sa nám zachovali iba stavby z konca 17. a z 18. storočia. Nitriansky hrad ako pamätník veľkomoravského obdobia našich dejín pútal už oddávna záujem verejnosti.

Žiaci druhých a tretích ročníkov pod Nitrianskym hradom.	--
Žiaci druhých a tretích ročníkov pod Nitrianskym hradom.	--

História zámku

       Bojnický zámok je národnou kultúrnou pamiatkou a zároveň sídlom múzea. Patrí medzi najkrajšie pamiatkové objekty na Slovensku a vyhľadávajú ho návštevníci z celého sveta. Bojnický zámok je jedným z najstarších a najvýznamnejších slovenských hradov. Stojí na travertínovej kope nad mestom. Prvá písomná zmienka o existencii hradu je z roku 1113 v listine zoborského opátstva. V tomto latinsky písanom dokumente potvrdzuje kráľ Koloman majetky benediktínskeho kláštora sv. Hypolita na území Hornej Nitry.

Pôvodne bol hradom dreveným a vyvinul sa zo staršieho hradiska. Postupne v priebehu 13. storočia bol budovaný z kameňa ako majetok rodu Poznanovcov. Obvodové múry hradu priliehali k nerovnostiam skalnatého terénu a tvorili nepravidelný pôdorys so širokým opevnením.

Koncom 13. storočia sa Bojníc zmocnil uhorský veľmož Matúš Čák Trenčiansky a hrad mu patril do roku 1321. Po Matúšovi Čákovi sa v Bojniciach v 14. a 15. storočí vystriedali ako majitelia nasledujúce šľachtické rody - Gilethovci, Leustachovci, Noffryovci. Výsledkom vtedajších stavebných aktivít je dodnes zachovaný pôdorys v tvare pretiahnutého oválu strednej obytnej časti hradu postavenej okolo malého nádvoria so studňou.

Bojnický hrad i panstvo vždy boli kráľovským majetkom. Kráľ ich prideľoval do zálohy alebo dedičného vlastníctva oddaným veľmožom. V roku 1489 kráľ Matej Korvín daroval bojnický hrad spolu s panstvom svojmu nemanželskému synovi Jánovi Korvínovi. Podľa povestí sám kráľ Matej rád chodieval do Bojníc a sedával pod lipou oproti vstupu do hradu, ktorú nazvali lipou kráľa Mateja. V jej tieni diktoval úradné listiny, ktoré začínajú : "Sub nostris dilectis tillis Bojniciensibus". Po smrti kráľa Mateja sa hradu zmocnili Zápoľského vojská a obývali ho až do roku 1526. Vtedy bolo vybudované mohutné hradné opevnenie, ktoré zostalo zachované v murive aj s vežami dodnes. K vstupnej bráne s padacím mostom, sa pripájali vnútorné hradné múry prerušované v pravidelných odstupoch štyrmi vežami. Zároveň bolo budované aj vonkajšie parkanové opevnenie.

V roku 1527 daroval kráľ Ferdinand I. hrad Alexejovi Thurzovi. Thurzovci hrad upravili a prestavali na pohodlné renesančné sídlo. Pôvodný gotický hrad dostal takto charakter renesančného zámku s rovnako vysokými obytnými budovami zoskupenými okolo vnútorného nádvoria. Túto podobu hradu máme zachovanú na kresbách mestečka a hradu od J. Ledentua.

Po vymretí rodu Thurzovcov hrad opäť pripadol korune a kráľ Ferdinand III. ho v roku 1643 daroval Pavlovi Pálffymu za pomoc v boji proti Turkom a odbojnej uhorskej šľachte. V Bojniciach znovu zavládol stavebný ruch a hrad dostal barokovú podobu. V tejto stavebnej etape so starým jadrom hradu príliš nepočítali. Obytné a reprezentačné priestory sa presunuli do predhradia. Stavebná aktivita na hrade utíchla koncom 17. storočia. A jeho podoba sa v priebehu 18. a 19. storočia podstatne nezmenila.

Po dlhšom období stagnácie a úpadku získal bojnické panstvo s hradom v roku 1852 jeho posledný majiteľ - gróf Ján František Pálffy. Bol významným súkromným zberateľom a svojim zberateľským úsilím presiahol miestne pomery. Jeho vrodený a dlhodobými pobytmi v cudzine pestovaný cit pre umenie sa odzrkadlil v zámernom a systematickom zbieraní umeleckých predmetov. Najlepšie o tom podáva vysvetlenie sám vo svojom závete: "Motívom a cieľom mojich ciest po cudzine a dlhších zahraničných pobytov za môjho dlhého života nebolo iba to, aby som urobil zadosť svojim umeleckým chúťkam, ale aby som z pokladnice cudziny, tak bohatej na výtvarnoumelecké pamiatky, získal toľko, koľko za daných okolností a pri mojich finančných možnostiach bolo len možné. Aby som priviezol do vlasti výtvarnoumelecké diela, a tým aby som prispel k zušľachteniu umeleckého vkusu doma a súčasne vzbudil záujem o umenie." Že sa mu tento cieľ, ktorý opisuje v testamente podarilo naplniť, o tom svedčí skutočnosť, že po jeho smrti, v roku 1910 odborníci odhadli jeho majetok na 90 miliónov korún. Okrem viedenského a budapeštianskeho paláca mal na Slovensku šesť sídiel: palác v Bratislave, kaštieľ v Kráľovej, kaštieľ v Pezinku, zámok v Bojniciach, kaštieľ v Suchej nad Parnou a kaštieľ v Trstenej na Ostrove.

Východiskovým bodom pri zariaďovaní jednotlivých objektov kaštieľov i palácov bola snaha grófa Pálffyho vytvoriť jednotný slohový celok exteriéru i interiéru. Z toho pohľadu patrí prvenstvo zámku v Bojniciach, ktorý dal gróf prestavať podľa vzoru francúzskych gotických zámkov v údolí rieky Loire. Hlavným architektom prestavby bol bratislavský architekt Jozef Hubert. Realizáciou interiérových prác v duchu tirolskej gotiky poveril gróf Pálffy innsbruckú firmu Gebrüder Colli. Rozsiahla neogotická prestavba sa uskutočnila v priebehu rokov 1889 - 1910 a zmenila hrad na čarokrásny zámok. Gróf Pálffy sa jej úplného dokončenia nedožil, pretože zomrel vo Viedni 2. júna 1908.

Už vo svojom testamente gróf Pálffy vyslovil želanie, aby jeho paláce vo Viedni a Budapešti, kaštieľ v Kráľovej a zámok v Bojniciach boli sprístupnené pre verejnosť a aby umelecké diela zostali na pôvodných miestach a prehliadka bola umožnená všetkým záujemcom. Gróf však netušil, že toto jeho želanie sa naplní až o niekoľko rokov neskôr, konkrétne v roku 1950, kedy v bojnickom zámku bolo zriadené Krajské nitrianske múzeum. Dnešné múzeum je súčasťou Slovenského národného múzea. V roku 1970 bol zámok vyhlásený za Národnú kultúrnu pamiatku.

Park miniatúr - Hrad Súľov

Unikátny park dobových rekonštrukcií slovenských hradov, zámkov a vzácnych sakrálnych pamiatok. Modely postavené podľa vedeckých rekonštrukcií  v mierke 1:50 sú umiestnené vo vonkajšom prostredí pri areáli základnej školy v obci Podolie neďaleko Piešťan a Nového Mesta nad Váhom.

V súčasnosti môžete v areáli vidieť 22 modelov hradov. Najväčším z nich je dobová rekonštrukcia Holíčskeho zámku z čias Márie Terézie. Má rozmer 6 x 6 metrov a váži 43 ton, je na ňom 600 okien. K ďalším väčším modelom patria rekonštrukcie hradov okolo roku 1700, konkrétne hrady Revište, Tematín, Korlátka, Branč, Krupinská vartovka a Živánska veža.

Ozdobou parku sú skalné hniezda – modely hradov Lednica, Hričov a Súľov. Modely hradov Jelšava, Rákoš, Šivetice sú dobové rekonštrukcie okolo roku 1500. V súčasnej podobe je postavený model Banskoštiavnického Nového zámku.

K sakrálnym pamiatkam patria kostolíky v Klížskom Hradišti a Lančári. Osobitú časť tvoria drevené kostolíky východného Slovenska. Patria k nim modely Lukov-Venécia, Inovce, Kalná Roztoka a Topoľa. Do sezóny 2008 sa plánujú osadiť  modely hradov Vršatec a Medzianky. Ku kostolíkom pribudne drevený v Tvrdošíne.

Úplnou novinkou je novovytvorená samostantá časť areálu - Panstvo Alžbety Bátoriovej, osadená tu bude dobová rekonštrukcia Čachtického hradu a jej chorvátsky hrad Velika.

Žiaci tretích a štvrtých ročníkov pri prehliadke miniatúr.	--
--	--

História

Hrad Vršatec, ležiaci na strednom Považí neďaleko Ilavy, patrí medzi naše najvyššie položené hrady.

Stojí na vysokom bielom vápencovom brale v priesmyku Bielych Karpát. Horný hrad je postavený v nadmorskej výške 897 metrov, celý areál potom prudko klesá takmer o sto metrov nižšie. Napriek tomu aj dolné časti hradu chránia strmé svahy a skalnaté útesy.

--	--

Samotný hrad bol postavený v polovici 13. storočia na ochranu cesty vedúcej na Moravu. Po maďarsky sa volal OroszlánkŚ, čo v preklade znamená Levia skala. Vysvetlenie je jednoduché, hradnú bránu strážili dva kamenné levy. Staršou časťou bol horný hrad so štvorbokou pozorovacou vežou a z nižšie položeného predhradia. Hovorí sa, že z tejto veže bolo vidieť všetkých dvanásť považských hradov.

Statočný kastelán
V predhradí v druhej polovici 16. a v 17. storočí vznikol dolný hrad s vencom opevnenia. Prístup do horného hradu viedol cez skalný tunel a po schodoch vytesaných do skaly.

Najstaršie písomné údaje o hrade pochádzajú z roku 1316. Prvým známym užívateľom hradu bol krajinský sudca Alexander Hedervári, prívrženec panovníka Karola Róberta z rodu Anjouovcov. Hedervári mal v držbe na Považí aj ďalšie hrady a jeho hlavné sídlo približne od roku 1350 bolo v Bystrici.

V roku 1396 kráľ Žigmund založil hrad s panstvom Stiborovi zo Stiboríc, pánovi Beckova. Po ňom ho vlastnil palatín Mikuláš Gara, kráľovná Barbora a po Žigmundovej smrti kráľovná Alžbeta, manželka nového kráľa Alberta. Po ďalších dočasných majiteľoch prišla v roku 1470 na hrad vďaka donácii Mateja Korvína na celé jedno storočie rodina Slopnajovcov. Z úcty k majetkom i ako znak svojho vážneho záujmu k správe panstva začala používať predikát OroszlánkŚ, resp. Vršatský.

Imrich Vršatský, posledný člen rodu, sa dostal spolu so svojím kastelánom Ondrejom Budiačom do tureckého zajatia. Keď nepracovali na poli, boli spolu pripútaní na reťaz. Budiač ukradol sekeru, a keď sa mu nepodarilo preťať reťaz, odsekol si nohu, a tak pomohol pánovi k úteku. Turci ocenili kastelánovu lojalitu, vyliečili ho a darovali mu spolu s koňom aj slobodu. Keď sa vrátil na Vršatec, Imrich mu daroval dedinu Mikušovce a erb, na ktorom je turecká šabľa a reťazou spútaná odseknutá noha.

Doba Jakušicovcov
Z  roku 1574, keď Vršatskovci vymreli po meči, sa zachoval najstarší známy inventár hradu. Dozvedáme sa z neho, že hrad bránilo pätnásť rýchlopalných diel a štyridsaťjeden pušiek. Okrem iného mali v komorách uložených aj päťdesiat balvanov soli a kôš sušených sliviek. Zaujímavé je, že v maštali bolo dvadsať kôz a kozliat a zrejme na stráženie hradu držali aj pár skrotených vlkov a dve vĺčatá.

Novým majiteľom sa za poplatok tisícšesťsto zlatých stal František Jakušic, tútor posledného Vršatského. Pochádzal z Chorvátska a vyznamenal sa v bojoch proti Turkom po boku kráľa Mateja. Jakušičovci v roku 1605 hrad ubránili pred povstalcami Štefana Bočkaja. Najslávnejší muž tohto rodu, Juraj, bol jágerským biskupom a v Pruskom dal postaviť kostol a františkánsky kláštor. O šesťdesiat rokov neskôr hrad ochránil pred desaťtisícovým tureckým vojskom nielen svojich majiteľov, okolitú šľachtu, ale aj samotného palatína Františka Vešeléniho. Dočasne hrad obsadili iba vojská Imricha Thökölyho.

Na konci 17. storočia hrad aj s panstvom odkúpil od kráľovskej komory za šesťdesiatpäťtisíc zlatých cisársky generál Siegfried Krištof Breuner zo Stubingu. Jeho dcéra Mária Antónia Izabela sa vydala za cisárskeho generála Františka Maximiliána Königsegga z Aulendorfu. Breuner dal hrad poopravovať, ale už v ňom nebýval. Za svoje sídlo si vybral neďaleké Pruské, kde si postavil kaštieľ.

--	--

Tajomná ruka
V pruštianskom kaštieli je skriňa, na ktorej je vypálená ľudská ruka. Podľa povesti pochádza od posledného Jakušica – Imricha. Počas svojho života prelial krv nevinného mladého páru. Preto nemal pokoja a tri dni po pohrebe sa zjavil hradnému kapitánovi Horvátovi so žiadosťou o záchranu svojej duše. Aby Horvát uveril svojmu videniu, Jakušic vypálil na skriňu odtlačok svojej ruky. Duch sa stratil, až keď za nebožtíka odslúžili tri omše.

Vršatec poskytol šľachte úkryt aj v roku 1703 počas posledného stavovského povstania, vedeného Františkom Rákoczim II.  Jeho vojaci počkali, kým obkľúčenci hrad vydajú. Keď sa tak stalo, správu hradu prevzal Rákocziho prívrženec Mikuláš Madočáni.

Päť rokov trvalo, kým sa pod Vršatec dostali cisárske vojská. Nedostatočne zásobeným vojakom Madočáni vyjednal voľný odchod a potom hrad vydal. Stratégia cisárskeho velenia bola opačná. Posledný majiteľ gróf František  Königsegg hrad nepotreboval, a preto súhlasil, aby cisárski vojaci vyhodili hrad do povetria. Tak zabránili, aby sa hrad stal v budúcnosti sídlom povstalcov a urobili z neho ruinu.

Na hrad sa veľmi ľahko dostanete z konca obce Vršatecké Podhradie. Pri pohybe na hornom hrade však buďte mimoriadne opatrní, je na vrchole strmého brala, takmer kolmo padajúceho na obe strany.

Žiaci 4. B na Vršatci.